Dve hodiny ráno. Čas stvorený na ohňostroj, prskavky, rakety. Do varovania – chrániť pred dosahom detí – by výrobcovia mali pripísať - chrániť pred dosahom opitých ľudí.

„Čo s tým mám robiť?“ spýtala sa Lucia Eriky a Maroša, keď zapaľovala jednu z rakiet. Aj keď ju fascinovala pyrotechnika, nemala ani najmenšie tušenia, čo ako funguje.

„No drž to!“ odpovedal jej Maroš ironicky. Najskôr si myslel, že si len robí srandu. Veď bolo jasné, že raketa, ktorú mocne držala v ruke, sa má zapichnúť do zeme.

„Dobre...“ Lucia držala raketu ako hluchý dvere. Zdalo sa jej divné, že z nej nič nevylieta. Len syčala, hučala, dymila na jednom konci a druhý koniec začal horieť. Lucia stále nehybne stála v ruke držiac horiaci predmet.

„Čo to robí?“ zhrozene sa spýtala Erika Maroša.

„Ja som jej síce hovoril nech to drží, ale nenapadlo ma, že to naozaj bude držať.“

Udivene stáli a civeli na ňu namiesto toho, aby sa jej snažili nejako pomôcť.

„Pusti to! Lucia! Pusť to! Do riti pusti to!“ dvojhlasne na ňu revali.

Lucia bola od nich vzdialená maximálne päť metrov, no nijako nereagovala. Iba stála a horela. Dym z horiacej bundy ju nijako nerozrušoval.

Raketa dohorela. Lucia ju pustila na zem. Alkohol jej očividne znížil prah bolesti, preto nič necítila. Len mlčky stála a pokúšala sa pochopiť, prečo z rakety nevyletela žiadna farebná strela. Vyzerala ako malé dieťa, keď sa snaží zistiť, prečo sa kocka nedá nacpať do trojuholníkového otvoru.

Pozrela sa na obhorený rukáv bundy. Odhrnula ho. Mala spálenú ruku.

„Au. Zajtra to bude poriadne bolieť,“ a ukázala ruku Erike.

„No to teda bude...“ zvraštila čelo. Vyčítala si, že jej nijako nepomohla. Len na ňu kričala, namiesto toho, aby k nej prišla a raketu jej vytrhla z ruky.

„Aha! Mne sa tu vypálilo srdiečko!“ potešila sa svojmu novému tetovaniu.

„To bude super, keď sa mi to zahojí, ostane mi tu jazva v tvare srdca!“

Maroš s Erikou na seba pozreli.

„Vieš čo, choď si radšej ľahnúť, lež sa ti stane niečo horšie,“ povedala Erika a odprevadila ju do postele.

„Že to bol skvelý večer?“ spýtala sa Lucia.

Erika len prikývla hlavou a zhasla svetlo v izbe. Lucia v momente zaspala.

Lucia sa ráno zobudila až napočudovanie svieža. Vôbec nemala opicu. Mohla úplne normálne fungovať. Dokonca si z minulého večera všetko pamätala. Jediné, čo ju trápilo bol neutíchajúci smäd a pocit skapatej veveričky v jej ústach. Pretrela si oči a posadila sa na posteľ. Pohľadom prebehla po izbe. Všetci už boli hore. To ju nijako neprekvapilo. Vždy vstáva posledná. Na stolíku nahmatala hodinky. Z hrôzou zistila, že je len jedenásť. Znovu zaľahla do postele.

„Vstávaj!“ prebudila ju Nina, „už sú skoro dve hodiny!“

Rozlepila svoje malé očká a pomaly sa obliekla. Keď zišla dole, všetci už na ňu čakali.

„Čo je dnes na pláne?“ spýtala sa Nina a podala Lucii tanier s polievkou.

„Večer sa ide na Rozbehy a dovtedy....neviem...čo chceš. Môžeme hrať karty, piť, ísť sa prejsť... Mne je to jedno“

„Rozbehy? To čo je?“ spýtal sa Maroš.

„Taká malá dedinka. Odtiaľto je to maximálne tri kiláky. Má zaujímavú históriu. Pri kravíne, v jednom malom dome, žil otec so svojimi synmi. Zdá sa mi, že boli dvaja. Jedného večera sa synovia pohádali. Nie je podstatné, kvôli čomu to bolo. Starší syn sa tak naštval, že vybehol do kôlne a zobral odtiaľ sekeru. Vrátil sa dnu, a tou sekerou svojho brata posekal. Jeho telo zakopal do hnoja. Trochu jebnuté, že? No najhoršie na tom bolo, že otec sa na to celé pozeral. Potom vyšiel hore do šenku, dal si pivo a poldecák. Onedlho za ním prišiel syn a obaja sa správali, akoby sa nič nestalo. Našťastie to celé videla susedka, ktorá privolala políciu. Syna zavreli a otca pichli niekam do ústavu. Už to bude šesť rokov, no od tej doby sa o tom dome hovorí, že je prekliaty. “

všetci v izbe takmer nedýchali. Zo záujmom počúvali desivý príbeh.

„Nedávno, sa pri tom dome hrali dvaja chlapci na bicykloch. Išiel okolo džíp s prívesom pre koňa. Jeden z chlapcov, hoci stál na kraji cesty, sa odrazu šmykol a padol rovno pod auto. To mu prešlo po hlave a chlapec bol ihneď mŕtvy. Ten druhý sa z toho dodnes nespamätal a je zavretí na psychiatrii. Povráva sa, že ho pod tie kolesá sotil duch toho zavraždeného brata.“

„Naozaj, príťažlivá dedina. A tam máme akože večer ísť? Si normálna?“ osopil sa na ňu Maroš.

„A to som ti ešte nepovedala, že cesta tam vedie okolo toho domu...“ šibalsky sa na neho usmiala.

„Ty si vymýšľaš! Neverím ti ani slovo!“ skríkla Nina a na protest vstala od stola.

„Nie prisahám na všetko čo mi je sväté! Nebojte sa, vedie tam ešte jedna cesta, nemusím ísť nutne okolo toho domu,“ snažila sa upokojiť situáciu. Väčšinou túto historku z obľubou rozprávala až cestou na Rozbehy. Vždy bolo zábavné sledovať reakcie ostatných. Dnes ale spravila výnimku.

„A o koľkej tam pôjdeme?“ zaznelo z davu.

„Otvára o piatej, cesta trvá zhruba pol hodiny....môžeme vyraziť o pol šiestej.“

Dovtedy ostávali ešte tri hodiny. Dosť času nato, aby stihli nasať dostatočné množstvo energie na ďalší alkoholom naplnený večer.

„Do paže! Ktorý debil sa vytyčkoval rovno pred balkónové dvere?“ nasrane skríkol Maroš.

„Otvorím balkónové dvere, že sa trochu pokochám okolím. Prirodzene nepozerám kam stúpam. Zrazu sa mi noha mierne pokĺzla a zacítil som niečo mazľavé. Pozriem dole a stojím v obrovskej tyčke ružovej farby. Ten dotyčný alebo dotyčná, no skôr by som povedal, že to bola žena, veľmi svedomito žuje potravu. Neobsahovala totiž žiadne veľké kúsky jedla. Hoci na ženu je veľká... Baby priznajte sa! Také majstrovské dielo nemôže ostať v anonymite!“ naliehal Maroš.

„Musel to byť niekto, kto pil červené víno...“ poznamenal Pán Božský.

Nina sa len nevinne usmiala.

„To si bola ty?“ spýtala sa Lucia Niny, keď videla jej reakciu.

Už nemusela nič hovoriť. Ten pohľad ju prezradil. Všetci sa na ňu pozreli, vtom celá očervenela.

„Také malé žieňa je schopné niečoho takého...kolosálneho,“ neveriacky krútil hlavou Maroš.

„Tak to potom nechcem vidieť, čo vylezie z teba,“ dodal a pozrel sa na Luciu.

„Haha, fakt strašne vtipné...“

„Ale nie, vážne! Choďte sa na ňu pozrieť. Mne sa také nič doteraz nepodarilo!“ povedal Maroš a vzápätí stál na schodoch. Ostatní ho nasledovali. Podaktorý si toto majstrovské dielo odfotografovali. Je užitočné mať usvedčujúci materiál, jeden nikdy nevie.

Po ceste na Rozbehy si ešte pripomínali minulý večer. Lucia sa stále stránila Pána Božského. Len na ho z diaľky pozorovala. To, že ju chcel včera pobozkať, pre ňu znamenalo mnoho. Napriek tomu, že nevedela, či to bolo spôsobené tým alkoholom, alebo tým, že to skutočne chcel.

Keď dorazili na Rozbehy, bola už tma. Mrzlo stále rovnako, no ani dnes nič nenasvedčovalo tomu, že bude snežiť. Lucia smutne pozrela na jasné nebo. Škoda. Tak veľmi by ju potešili snehové vločky.

„Na čo sa dívaš?“ spýtal sa jej Pán Božský. Bola to prvá vec, čo jej odvtedy povedal.

„Na nič...teda...no...pozerám, či nebude snežiť..“ sklonila hlavu a otvorila dvere na šenku.

Šenkár pri pohľade na dvadsaťpäť červenou fixou počarbaných, od šampanského páchnucich, ľudí stratil reč. Stál za pultom a z otvorenou hubou na nich civel.

Usadili sa k najväčšiemu stolu. Lucia si prehodila bundu cez operadlo stoličky. Podoprela si rukou hlavu a hlboko sa zamyslela.

„Hej, Luci, čo si teda dáš! Počúvaš?“ spýtal sa Maroš.

No nereagovala. Prebrala sa, až keď je Nina mykla za plece.

„Čo je s tebou? Pýtal som sa čo si dáš?“ zopakoval svoju otázku.

„Prepáč. Neviem, asi fľaškové pivo. Hocijaké len nie Horden,“ odpovedala a znovu sa zamyslela. Nemohla prestať myslieť na ten včerajší večer. Na to, čo by sa stalo, keby vtedy sa vtedy inak zachovala.

Hodiny plynuli ako minúty. Ani sa nenazdala a bolo skoro dvanásť. Jediné, čo nasvedčovalo tomu, že sa blíži polnoc, bol spev chalanov: „Keď som kokoty pásol, na strome čvirikal pštrooos, koza je spevavé vtáááča, o pica zniesla citroon a tak to ide ďalej, keď som...“

Celá pieseň spočívala v tom, že každé opakovanie sa zrýchľovalo a úlohou spievajúcich bolo spievať čo najrýchlejšie bez toho, aby sa im zamotal jazyk.

„No tak pánové, sklidníme se..“ ukľudňoval ich šenkár záhoráckym prízvukom.

„No tak ujo, veď nič také nerobíme. Iba si spievame,“ snažila sa ho odmäkčiť Lucia.

„Ujo, nemáte tu náhodou hranolky?“

„Mateju, co je to ta hranolka?“ zadíval sa na Maroša.

„To je také vysmážané jedlo zo zemiakov.“

„Ne, to tady nevedem. Máme jen to co vidíš!“ odbil ho šenkár. Vzal prázdne poháre a vrátil sa k pultu.

Zábava trvala zhruba do druhej. No keď niekto nechtiac vylial pohár s pivom, vyhadzoval ich zo slovami: „Pánové už dzite, už rozlévate.“

Zábava bola v plnom prúde, preto jeho narážky na to, že by už mali ísť, ignorovali.

Vyhnala ich až veta: „Už nenalévám!“

Lucia vyšla zo šenku ako posledná. Všetci už boli nastúpení na ceste, aby sa spoločne pobrali do chaty. Chalani neprestávali spievať a niektoré baby sa k nim pridali. Mráz už nebol taký hrozný. Všetci sa dobre bavili a keď z neba zleteli prvé vločky tejto zimy, nálada sa ešte vylepšila. Luciu to potešilo najviac zo všetkých. Upažila ruky a dlane obrátila smerom k nebu. Hlavu naklonila k nebu, zatvorila oči a ladne krúžila dokola. Dopadajúce vločky sa jej topili na teplej tvári.

„Čo to vystrájaš?“ spýtal Pán Božský.

„To je vločkový tanec,“ usmiala sa a naďalej sa oddávala tancu.

„Ti nie si normálna,“ pozrel sa na ňu a chytil ju za ruku.

Až vtedy otvorila oči., sklonila hlavu. Ostatní išli popredu. Už skoro vôbec nebolo počuť ich spev. Ostali samy dvaja. Pán Božský ju stále držal za ruku a nemo sa na ňu díval.

„Čo je? Stalo sa niečo?“ znervóznela Lucia.

Priblížil sa k nej bližšie a tuho ju objal. Objatie mu opätovala. Pobozkal ju na omrznuté líce a ticho dodal: „Keby si vedela ako strašne ťa mám rád. Si tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mal. Ak by sa ti niečo stalo, tak to neprežijem...Je dobré, že sme spolu nikdy nič nemali. Tým by sa len všetko skomplikovalo a dojebalo. Preto je náš vzťah taký perfektný....vieš ja len chcem, aby si to vedela.“

To bolo pre Luciu to najkrajšie a zároveň najbolestivejšie, čo jej niekto niekedy povedal.

„Neuhádnete o čo ste práve prišli!“ dobehla k nim zo smiechom Nina.

„Tak nám to povedz,“ súrila ju Lucia.

„Ja skapem,“ premohol ju ďalší nával smiechu.

„No! Čo sa stalo! Nenapínaj nás toľko!“ pobádal ju Božský.

„Tina, je opitá jak riť...“

„To sme si všimli aj bez teba,“ skočil jej do reči.

„Pokoj! Tak chcete to počuť alebo nie!?“

„Jasné, že chceme, keď už o tom toľko točíš,“ agresívne zavrčala Lucia. Sralo ju, že ich vyrušila.

„Tina sa dosrala!“ vykoktala zo seba.

„Čože?!“ zvreskli jednohlasne.

„No bolo to tak. Ideme ja, Erika, Tina, Tinin brácho, Laco, Maroš a tvoj bratranec. Tine sa ťažko chodilo, preto ju z jednej strany pridržiaval Laco a z druhej strany tvoj bratranec. Spievame si a vtom Tina povie, že sa jej chce cikať. Reku dobre. Tak ju pustili a jej bratovi povedali, že nech ju drží. Tina si čupla. Brácho ju pridržiaval a keď sa jej spýtal, či už je, povedala, že sa jej chce kakať. On ju slabo počul, tak sa k nej nahol bližšie. Lenže drahá Tina mu to opakovať už nemusela. Len čo sa k nej nahol, nasrala mu do ruky. Okamžite ju pustil so slovami: fúúúúj vlastná segra mi nasrala do ruky. Laco chyť ju! Ibaže ten mal ruky skované vo vreckách. Pokúšal sa ich rýchlo vytiahnuť. Tina sa začala motať . Laco k nej natiahol ruky, aby ju zachytil. Žiaľbohu mal rukavičky, tak sa mu vyšmykla a zjebala sa dolu briežkom do štvormetrovej rokliny. Všetci sme sa zľakli, či sa jej niečo nestalo. Z temnoty sa ozývali akési pazvuky. Maroš s tvojim bratrancom skočili za ňou, aby ju vytiahli. Keď boli konečne pri nej, chceli ju pomaly postaviť na nohy. Bolo by to o čosi ľahšie, keby sa nezavadila nohavičkami o jediný polmetrový ostnatý drôt v celom lese. Maroš jej ich musel roztrhnúť, aby sa naň náhodou nenapichla. Tinu konečne postavili. Mala osraté celé nohy, riť a aj brucho. Jednoducho hnus. Aby neprechladla, nemali čas a myslím, že ani chuť ju tam čistiť. Natiahli jej rifle na to osraté telo a s našou pomocou ju vytrepali z rokliny. Našťastie neutrpela žiadnu ujmu na zdraví. Teraz ju mierne páchnucu odviedli na chatu,“ dokončila vyčerpávajúcu výpoveď Nina.

Božský s Luciou nevedeli ako majú reagovať. Nevedeli, či sa majú smiať alebo si robiť starosť o Tinu.

„Čo ak si niečo zlomila?“ prerušila ticho Lucka.

„Nie, neboj sa. Vyzerala byť v poriadku a okrem toho, najebanému sa nikdy nič nestane,“ zamrmlala Nina.

Lucka si pohladila svoju spálenú ruku a odmlčala sa.

„Pekný suvenír tu zanechala,“ povedala Nina uštipačne keď prechádzali okolo toho miesta a pozrela sa na kôpku hovna na kraji cesty.

Zvyšok cesty len mlčali a sledovali, ako krásne padá sneh. Postupne prikrýval celú krajinu, až sa mohlo zdať, že sa preniesli do rozprávky. Neďaleko zurčal potôčik, ktorý umocňoval túto nádheru. V celej doline zavládlo ticho.

Všetky chaty boli ponorené do tmy, len Dom hrôzy ešte svietil.

„Som len zvedavá, či si zajtra príde zvesiť tie tangáče,“ doložila Nina a so smiechom otvorila dvere.

Keď prišli na chatu, Tina už tvrdo spala. Hodiny odbíjali pol piatej.

„To nám tá cesta trvala vyše dvoch hodín?“ Lucia nemohla uveriť vlastným očiam.

„Dlhšiu cestu z Rozbehov som za celých osemnásť rokov ešte nezažila,“ zašušotala Lucka, keď si líhala do postele vedľa Niny.

To bol ale vyčerpávajúci víkend. Šampanským som vymaľovala celú pivnicu, roztrhalo sa vyše dvadsať tričiek, vyskúšali sme si bodypainting, horela mi ruka, Tina sa dosrala a prišla o tangáče... Myslím, že nebude problém kráčať v sestriných šľapajách.... Už aby bola ďalšia oslava.

PRÍBEH Z DOMU HRÔZY II.